Miro Kusý, robotník pravdy

Aktuality.sk 15. 2. 2019, 15:30

Filozof a politológ Miro Kusý po celý svoj život prikladal polená, ktoré si sám narúbal, do krbu našej občianskej spoločnosti, aby sme sa v nej cítili útulnejšie a bezpečnejšie.

Tá správa prišla nečakane, aj keď sme všetci, ktorí mali to šťastie a poznali sa bližšie s filozofom, politológom, spisovateľom a skvelým človekom Mirom Kusým, vedeli, že koniec sa blíži. Napokon ani on sám sa netváril, že by to mohlo byť inak. S milým úsmevom na tvári, preňho takým typickým, posledné mesiace občas až s krutou otvorenosťou spomenul smrť. Približne pred mesiacom utrúsil:

„Sedím pri krbe a prikladám doň poleno, keď treba. A zomieram.“

Aj tak sme neboli na tú správu pripravení, pretože prakticky od tej chvíle, čo si ho pamätáme, bol naším svedomím. Bez štipky strachu či závanu obavy sa zakaždým postavil za pravdu, za slobodu, za čestnosť. Za obhajobu každého z nás.

A predsa to je okupácia, nie oslobodenie

Stál na strane obhajoby pravdy a čestnosti aj počas normalizácie, po okupácii Československa sovietskymi vojskami. Spolu so svojím blízkym priateľom Milanom Šimečkom upozorňovali na všetky odtiene obludnej normalizácie, ktorá spočívala najmä v cynickom pretvarovaní sa, že nás vlastne sovietske vojská prišli oslobodiť a ich prítomnosť na československom území nie je mocenské uzurpovanie si nášho štátu, ale oslobodenie československých občanov. Že to bolo oslobodenie od demokracie a slobody, to sme v prvých dňoch okupácie vedeli prakticky všetci. Len neskôr na to celá spoločnosť účelovo zabúdala. Miro Kusý v svojej eseji Veľký Brat a Veľká Sestra presne charakterizoval, ako môže občan bez ujmy prežiť obdobie normalizácie:

„Drž hubu a budeš sa mať dobre, mysli na svoje deti... Nechceme od teba zmenu tvojich názorov, stačí, ak si ich necháš pre seba.“

Ani on ani Milan Šimečka si ale svoje názory pre seba nenechali. Uvedomovali obaja nesmiernu dôležitosť manifestovať, že nie všetci občania sa dajú zmanipulovať natoľko, aby nahlas vraveli nepravdu. Boli opakom tých, ktorých manipulovala orwellovská Veľká sestra, či sovietsky Veľký brat, vytvárajúc tým zo spoločnosti bezmennú jednotvárnu hmotu, použiteľnú, respektíve využiteľnú na čokoľvek. Boli dôkazom, že človek si dokáže za každú cenu v akomkoľvek režime zachovať svoju dôstojnosť, túžbu po pravde a slušnosti. Tým nám už počas cynickej normalizačnej totality ukazovali obraz slobodného občana otvorenej spoločnosti. 

Nebola to len póza, hra na slobodných, pretože obidvaja ako robotníci slova, robotníci pravdy, denno denne do detailov analyzovali normalizačnú každodennosť, aby dokázali jej obludnosť a zároveň aj ukázali cestu von.

Robotník z robotníckej rodiny

Miro Kusý bol navyše robotníkom v tom najpriamejšom význame, vyrastal v robotníckej rodine a telesnú prácu si vážil: 

„Po otcovi, ktorý bol murárom a tesárom, som zdedil lásku k telesnej práci. Pri otcovi som robil po druhej svetovej vojne. Zachraňoval internát Mladá garda, tam pokračovali práce vlastne cez celú vojnu. A pri ňom som po vojne brigádoval. Vyťahoval som z dosák klince, pretože klince boli úzky profil. Nedali sa kúpiť.  Tak sa používali staré, vyklepkávali sa, narovnávali sa.“

Rovnako trpezlivo, ako vyťahoval klince z dosák a narovnával ich, aby sa dali opäť zužitkovať, vyberal slovo po slove z propagandistických príhovorov, článkov, či kníh, a dôsledne očisťoval ich význam, aby sme ich mohli nanovo použiť.

Pravdaže si boli obaja vedomí aj rizík, aké prinášal ich postoj. V marci 1980 na Šimečkove päťdesiatiny Kusý napísal: „V totalitnom zriadení musí občan pri presadzovaní a uplatňovaní svojich zákonných práv prejavovať omnoho viac občianskej odvahy než v ktoromkoľvek inom zriadení a musí to robiť omnoho častejšie. ...Právna neistota a svojvôľa totalitného zriadenia tento občiansky strach nielen vyvoláva, ale ho aj podporuje a zámerne ho pestuje.“

Domové prehliadky, výsluchy, väzenia

Bolo zákonité, že Kusý v roku 1977 podpísal Chartu 77, ktorá si „dovolila“ čosi, čo sa v tom čase chápalo ako nehoráznosť: apelovať na to, aby sa v totalitnom Československu dodržiavali ľudské práva. A teda aj politické  slobody, ako sloboda tlače a  zhromažďovania. Vedel, že perzekúcia zo strany štátnych orgánov sa podpísaním Charty 77 len znásobí, napriek tomu tak urobil. Nielen on, ale spolu s ním jeho manželka a dve malé dcéry čelili neustálym výsluchom zo strany ŠtB, domovým prehliadkam, väzeniu. On sám si na toto obdobie spomína takto:

„Keď prišla do Československa nejaké zahraničná návšteva, tak nás /t. j. disidentov/ zatýkali na 48 hodín. Najhoršie na tom bolo, že človek nikdy nevedel, kedy sa mu to môže stať. A tiež nevedel, či to bude 48 hodín alebo to bude na štyri roky.“

Svoju situáciu ale nedramatizoval, aj po rokoch sa na ňu pozeral vecne a bez akejkoľvek seba glorifikácie.

„Keď vám o pol piatej ráno vtrhne do baráku polícia a začne všetko rozhadzovať, nie je to nič príjemné,“ sucho skonštatoval.

Povďačný bol svojej manželke Jolke, že vždy stála za ním a prijala úlohu manželky disidenta, ktorý sa ocitol na kraji spoločnosti:

„Väčší tlak ako na mňa to však bol pre moju manželku, lebo mňa obvykle, keď k nám vtrhli, z bytu odviedli a ona tam musela zostať a zároveň podpísať protokol, čo našli,“ doplnil.

Po Šimečkovej smrti

Ostal diagnostikom vecí verejných aj po náhlej smrti Milana Šimečku v roku 1990. Neprestával apelovať na dôležitosť pestovania kultúry demokracie, otvorenej občianskej spoločnosti, samotnej demokracie. Pre české Listy v roku 2008 napísal:

„Ponovembrová slovenská politika je ešte stále mladá a krehká záležitosť. Chýbajú v nej vyzretí, profesionálne zdatní politici, dodržiavanie štandardných pravidiel politického obcovania a slušná úroveň politickej kultúry vôbec.”

Neúprosne a priam s robotníckou zaťatosťou detailne odhaľoval každý záchvev znovu obrodenia autokracie, pričom reálnu hrozbu návratu od demokracie späť k uzavretej totalite videl najmä vo Vladimírovi Mečiarovi, či Robertovi Ficovi.

Mečiara napríklad začiatkom novembra 2016 charakterizoval ako nafúkaného egomaniaka:

 „Za jeho premiérovania sa Slovensko stalo ,čiernou dierou Európy‘ a stálo to veľa úsilia inakších, pozitívnejších slovenských osobností, kým sa z toho dostalo.“

Ficovaské prekrúcanie faktov

V auguste 2007 Kusý ostro kritizoval závažný lapsus zo strany vtedajšieho premiéra Fica, ktorý už vtedy nevyberane útočil na médiá:

„Je to paranoja a chorobný postoj, keď sa obviňujú médiá z toho, že informujú verejnosť o niečom, čo sa stalo.“

A už pred jedenástimi rokmi Kusý dôrazne upozorňoval aj na to, že Ficovi pravda a presnosť faktov veľa nehovorí, naopak, že si vytvára vlastnú, ničím nepodloženú históriu  a opakovane ju predostiera:

„U premiéra Fica je toto zdôrazňovanie hraníc späté s jeho nutkavým pocitom aktuálnej potreby posilňovania národnej identity Slovákov práve tu a práve teraz. Preto sa vracia k terminológii a symbolike predstaviteľov národného obrodenia z 19. storočia.  A tak namiesto o našich slovanských predkoch hovorí opäť o starých Slovákoch a ich Veľkomoravskej ríši, z kniežaťa Svätopluka sa mu naraz stal kráľ Svätopluk a zo zbojníka Jánošíka si urobil svoj historický vzor.“

Podobnú mechaniku použil Fico podľa Kusého aj v prípade, keď tvrdil, že za nepokojmi a demonštráciami po zavraždení Janka Kuciaka a Martinky Kušnírovej  je americký miliardár George Soros. Kusý vtedy o Ficovi skonštatoval:

„Potrebuje čokoľvek, čo mu pomôže prípad zavraždeného novinára viesť smerom, ktorý je preňho výhodný.“

Obrana menšín

V rámci vytvárania občianskej spoločnosti do úmoru zdôrazňoval   dôležitosť vytvoriť rovnoprávne prostredie pre predstaviteľov všetkých menšín, pričom on sám sa sústredil najmä na Maďarov, žijúcich na Slovensku. V roku 1997 podčiarkol:

„Presvedčenie niektorých Slovákov o kolektívnej vide maďarského národa pretrváva zrejme dodnes. Tak ako pretrváva aj presvedčenie, že slovenské boľačky sú omnoho dôležitejšie, ako maďarské krvavé rany ešte žijúcich príslušníkov tohto národa.“

Na záver

Filozof a politológ Miro Kusý po celý svoj život prikladal polená, ktoré si sám narúbal, do krbu našej občianskej spoločnosti, aby sme sa v nej cítili útulnejšie a bezpečnejšie. Aby sme za žiadnych okolností neprestali chápať dôležitosť jej existencie. A kvôli nej neprestali obhajovať demokraciu, pravdu a slobodu. Bol ozajstným robotníkom demokracie. Neprestane v nás žiť, pokiaľ si zachováme demokraciu.