Laudatio pre Martina Šimečku k šesťdesiatinám

Martin Bútora
Nu Spirit Club, 7. novembra 2017

Liebe Genossinnen und Genossen, Liebe Gäste, daragije tovarišči, kedves elvtársak,

je mi doopravdy velkou ctí, že vás zde mohu všechny přivítat na dnešním slavnostním shromáždění k jubileu světodějinné události – Velké říjnové socialistické revoluce.

Dovolte přivítat medzi námi naše vzácné hosty – tajemníka Socialistického svazu mládeže soudruha Lukáše Filku, předsedu Sdružení biskupů Pacem in terris Matúše Kostelníka, čestného předsedu Revolučního odborového hnutí Závodů těžkého strojírenství v Martině soudruha Michala Vašíčka, dále zástupce náčelníka generálního štábu naší armády soudruha Konstantína Čeklísovského, jakož i dvacetičlennou delegaci Svazu československých žen – snad mi soudružky odpustí, když je nebudu všechny jmenovat. Jsme rádi, že cestu k nám do tohodle klubu Nový špiritus vážili teké soudruzi z Německé demokratické republiky, z Maďarska a dokonce i z Kórejské lidovodemokratické republiky.

A napokon, kým nám mládežnícky folklórny súbor Bystré nôžky z Krajnej Bystrej, rodnej viesky Vasiľa Biľaka zaspieva a zatancuje Pusť vsigda budet solnce, pusť vsigda budet nebo, je mi nesmiernym potešením privítať medzi nami našich hostí najmilších: bratov-motocyklistov, ktorí vyštartovali na svojich tátošoch z ďalekých končín, z Usť-Kamenogorska, Chabarovska a Čerepovca, v októbri dorazili až do Estónskej autonómnej oblasti a odtiaľ sa náhlili k nám, aby tu, keď v októbri vyrazili, dnes, 7. novembra, spolu s nami oslávili Veľký október.

Sviatok, ktorý sa nezmazateľne zapísal do histórie...

Ach ja, entschuldigen sie, das ist eine andere Rede...

Dosť bolo.

To len na pripomenutie, že to je výročie nielen jubilanta, ale aj udalostí, ktoré nás nadlho poznačili a s ktorými sa musel Milan, jeho otec a ich blízki vyrovnávať po celý život.

Takže to teraz skúsime inak.

„Ľudia už prakticky vyhubili nosorožce a sibírske tigre, naši predkovia vyzabíjali mamuty a vedci už hovoria o šiestej ére vymierania druhov, ktorej príčinou je tentoraz človek. Lenže biológ Chris Thomas má pre nás dobrú správu: je celkom možné, že vplyvom človeka sa biodiverzita na planéte v konečnom dôsledku zvýši.“

Uhádli by ste, kto je autorom tohto textu , ako to súvisí s dnešným podujatím?

„Jednotlivé druhy,“ pokračuje článoček, „sa vďaka človeku šíria na iné kontinenty, kam by sa bez neho nedostali, tam sa pária s príbuznými druhmi, čím vznikajú ďalšie tvory s novou genetickou výbavou. Napríklad taliansky vrabec vznikol tak, že asi pred 6-tisíc rokmi sa do Stredomoria prisťahoval z Ázie vrabec domáci, spáril sa so španielskym vrabcom a tak vznikol taliansky vrabec – všetky tri druhy úspešne prežívajú.“

Kto číta denník N podrobnejšie, si možno spomenie – ale veď to napísal on, jubilant! Je to v rubrike Odkaz od Martina M. Šimečku; je to príspevok od človeka, ktorý nielenže nie je ustavične ponorený v našich domácich, stredoeurópskych či európskych realitách, ale zaujíma sa v pravom slova zmysle o veci globálne. Napríklad o Anthropocene, o éru v dejinách, ktorá prichádza po predchádzajúcich epochách, éru, ktorú pracovná skupina vytvorená v auguste 2016 pri Medzinárodnom geologickom kongrese navrhla označiť za novú geologickú etapu, pretože odvtedy je vývoj zemegule poznačený ľudskými aktivitami. Milan – teda, s prepáčením, pre mňa stále Milan, sa o to zaujíma preto, lebo si aj po takmer štyroch desaťročiach písania o svete okolo nás uchoval jedinečnú schopnosť užasnúť – prekvapiť sa, začudovať sa, ale tak riadne, náramne, opravdovsky – pocit výrazne opačný tým anylytikom, ktorí všetko vedia, ktorým je všetko jasné, ale aj pocit odlišný od cynického znalectva ľudí a pomerov, od bohorovného poznania, ktoré sa už nedá nikým a ničím ohúriť, ktoré sa už nikdy nedá zaskočiť, ktoré nič nevyvedie z miery.

Jubilant sám je pritom takýmto vrabcom, moravsko-česko-slovenským, dnes by sme to poradie možno otočili, ale niet pochýb, že má zmiešané korene, po otcovi i po mame a človek by pomaly k tomu dodal, aj po Martuške, takú symbiózu tí dvaja vytvorili, deti už k tomu pridať nemôžem, hoci v období Anthropocene, ktovie, aj tie ich oboch možno spoluformujú.

Keď mal 24 rokov, písali si s otcom, ktorý vtedy sedel v komunistickom väzení, netušiac, koľko rokov mu naparia. Milan Šimečka senior, filozof, spisovateľ, publicista a disident, intelektuálna ozdoba československej revolúcie v roku 1989. Spolu s Mirom Kusým myšlienkový pilier, o ktorý sa mohla Verejnosť proti násiliu oprieť v prvých chvíľach. A nielen verejnosť proti násiliu: nijaký iný hlas nemal v disidentských kruhoch takú priebojnosť, takú autoritu, takú presvedčivosť neúprosného kritika pomerov a zároveň nenapraviteľného optimistu. No vtedy, začiatkom 80. rokov, netušil, kedy sa znovu zíde so ženou a chlapcami Petrom a Milanom, v tom čase „prodavačem hadic a smetáků“, ktorý však „má svou kvalifikaci mimo zaměstnanecký poměr“. „Snad od tvých patnácti let jsem tě vnímal vždy o něco staršího, zralejšího, hotovějšího. Bylo to dáno tím, že jsi právě od té doby musel vážněji než jiní šlapat v tom kole života a já jsem jaksi automaticky předpokládal, že ty to zvládneš, že se s tím vyrovnáš, že z nesnází vzejdeš silnější, že všechno pochopíš, že jsi prostě na ty klacky pod nohy přímo stavěnej. (…) Byl jsi vždy trochu zvláštní dítě, jaksi nezávislé. Pozoroval jsem třeba tvoje pětileté nebo desítileté oči a vždy jsem měl pocit, že se za nimi odehrává něco navíc, něco, co nepřísluší danému věku. Představoval jsem si, že těma očima tušíš věci, kterým nemůžeš rozumět, ale že je přesto zpracováváš osobitým způsobem. (...) Ty jsi ze všech těch běhů vyšel v takové formě, že už nemám, co bych ti poradil. Je mi, jako bych už měl sedět jenom v hledišti a držet ti palce. Samozřejmě si uvědomuji přednost nějaké specializace, ale intuitivně dávám přednost univerzálnímu poznáni, které se nabývá dychtivostí a univerzální inteligencí. Možná, že skutečnost, žes nemohl získat speciální poznání, ti otevřela cestu k poznání univerzálnímu.“

Poznáme sa od jeho ranej dospelosti, Marta mne a Zore priniesla jeho prvé prózy. Jedna sa volala Výpoveď, tá ma chytila, dokonca som o nej napísal básničku, trochu ťarbavú, možno preto som mu ju nikdy neposlal, volá sa To podstatné. Chcel som mu povedať, že „v noci, medzi treťou a štvrtou, keď zmäkla obloha“, som rozochvený dočítal jeho riadky a zatúžil som sa za ním rovno vybrať, tak ako kedysi Belinskij musel nočnou hodinou navštíviť Dostojevského, lebo dočítal jeho román a celkom ho to vyviedlo z miery. Tou Výpoveďou sa hlási do sveta mladý muž, spisovateľ a bežec, ktorému rýchlejšie bije srdce, a keďže vedci zistili, že takýto rytmus srdca zvyšuje schopnosť chápať a plodiť myšlienky, pretože nervy v srdcovej oblasti signalizujú mozgu, aby ignoroval veci menej závažné a sústredil sa na to podstatné, tak aj Milan obiehajúc okolo nás so zvýšeným rytmom srdca sa zároveň tak trochu za nás všetkých sústreďuje na to podstatné.

Vydržalo mu to dodnes, či už písal do Kontaktu a Fragmentu, do českých samizdatov, alebo do Kultúrneho života a Slovenských pohľadov, do Domina fórum a Sme, do Literárních novin a Listov, do Respektu a Denníka N, do zahraničných časopisov či portálov. Knihy mu vydali nielen v Petlici, v Kalligrame či Gallimarde, ale aj v Amerike; za Žabí rok, The year of the frog, dostal v roku 1994 literárnu cenu Pegasus udeľovanú denníkom Los Angeles Times za najlepší debut na americkom knižnom trhu. Na uvedenie knihy prišlo vari tristo hostí, Wendy Luers, neformálna ambasádorka Česka i Slovenska v Amerike, mu do elegantného Lotos klubu, kam chodieva newyorská umelecká, žurnalistická i vedecká elita doviedla fúru zaujímavých ľudí. Wendy spoznala českú nezávislú kultúru, keď bol jej muž Bill Luers v rokoch 1983-1986 americkým veľvyslancom, Václavovi Havlovi pomáhala pripraviť prvú cestu do USA vo februári 1990, a teraz nadšene uvádzala autora zo Slovenska, syna Milana Šimečku seniora. Pred recepciou sme v ich útulnom byte oproti Central Parku sedeli s Williamom Styronom. Nepreberali sme spolu stav sveta, ani americkú literatúru ani dianie na Slovensku, kde po rozdelení štátu úradoval Mečiar. Pár dní predtým som totiž dočítal jeho Viditeľnú temnotu, autobiografickú prózu o depresii, ktorá ho predtým schvátila. Niektoré pasáže mi vyrazili dych, pretože presne sedeli na môjho brata, ktorý tiež trpel depresiou.

Večer bol sviatkom kultúry, Newyorčania sú žičliví voči každému z ktoréhokoľvek kúta sveta, kto ponúka niečo hodnotné. Milana tam ktosi nazval „young Havel“.

Ten Havel, ktorý tak ako Milan nemohol študovať, a tak zakotvil na učňovke. Ten Havel, ktorý sa tak ako Milan neúnavne vzdelával, aby dobehol i o míľu predbehol mnohých súputníkov ovešaných akademickými titulmi. Ten Havel, ktorý sa tak ako Milan vyjadroval naliehavo a neúprosne, a pritom si vedel zachovať odstup i nadhľad.

Ten Martin M. Šimečka, ktorý dnes patrí k intelektuálnej špičke strednej Európy, ktorý pozná Čechov a Moravanov ako máloktorý Slovák, a pritom je doma na Slovensku, ktorý sa poctivo a s empatiou ponára do problémov Poliakov, Maďarov, Ukrajincov či Rakúšanov, ale aj celej Európy, ktorý je vítaným hosťom svetových periodík, konferencií i neformálnych debát. A ktorý raz za čas potrebuje od toho všetkého poodstúpiť a vybrať sa napríklad na Solovecký ostrov v Archangelskej oblasti, kde svojho času spolunažíval stredoveký kláštor so stalinským gulagom, na putovanie po Grónsku či do stepí v juhomarickej Patagónii.

Alebo do maringotky v hore nad Muránskou Dlhou Lúkou, kde mu okrem jeho koňa robia spoločnosť už iba medvede, diviaky a hviezdy.

A kde sa, keď si sadne k notebooku, sústreďuje na to podstatné.

Milanko, nech ti to vydrží aspoň do tej stovky.